Ďakujme za hyperaktívne deti

Jedna z možností ako nazerať na hyperaktívne a impulzívne deti, je s pohľadom, ktorý ich vidí nie ako poruchové, ale ako prínos.

Thom Hartmann vo svojej knihe "Edisonov gén" vymenúva ich adaptačné schopnosti a vysvetľuje, ako tieto rysy - hľadanie nového a originálneho, rozptýlená pozornosť, neustále skenovanie prostredia, zvedavosť, netrpezlivosť, riskovanie, prospievanie na hrane noža, intuícia - vždy patrili k rysom, ktoré pomáhali ľuďom prežiť. Dokopy ich nazval génom hľadača alebo takisto inciátora či vynálezcu. Výskyt týchto rysov sa podľa vedcov zväčšuje či zmenšuje podľa potrieb spoločnosti. Dokonca v tej knihe tvrdí, že podľa vedcov ich rozšírený počet znamená to, že sme na pokraji evolučného zvratu, vďaka ktorému naše vedomie prechádza evolučnou zmenou a deti nám majú k tomu dopomôcť.

Takýto pohľad by mal pomôcť rodičom v ich nazeraní na svoje deti. Nie ako na poruchové, ale ako na deti jedinečné a nesúce si svoj nejaký jedinečný osud. Každý môže byť nejakým prínosom pre spoločnosť. Tieto deti nás učia rešpektovat osobitosti a rozvíjať súcit. Nie sme roboty a deti obzvlášť nie. Radi by se mali vzťahy plné pohodlia, kde sa ostatní prispôsobia a rovnako aj deti. Pre vývoj spoločnosti na sociálnej báze je to však spiatočnícke, pretože by sme zakrpatievali a nepracovali na vzťahoch, do ktorých musíme svojou prácou na sebe vložiť svoj vklad všetci.

Hyperaktívne deti nás obohacujú a sú pre nás veľkým darom. Ukazujú nám, že veci, ktoré sme pokladali za normálne, normálne nie sú. Vo výchove nás nútia k zmene starých skostnatených prístupov. Učia nás väčšiemu rešpektu k deťom a ich akceptácii. Preto ďakujme za hyperaktívne deti.

(i.nd, zdroj: facebook, spracované voľne podľa Dariny Vranovej, učiteľky a spisovateľky, facebook: Práca s denníkom)