Deti sú autentické, a my?

"Je nemožné byť autentický a robiť to, čo ostatní ľudia schvaľujú súčasne." - Teal Scott.

Deti nejako prirodzene vedia, čo je zdravým spôsobom života. Vedia, že to, čo cítime, čo si myslíme, má byť vyjadrené. Pri nich neomylne vieme, čo si myslia, a čo cítia. Naše vnútro je ako prostredie na vytváranie určitej energie v podobe pocitov, myšlienok, proste všetkého toho, čo z nás robí ľudí. Tajiť to znamená byť sám. Dusiť to znamená vytvárať si napätie, ktoré chce ísť von.

Myšlienky, či pocity idú von cez ich prirodzené vyjadrenie a môžeme to pripodobniť pokojnej rieke, ktorá voľne prúdi, pretože si nevytvára prekážky. Prekážky môže vytvoriť len niekto iný, kto deti presviedča, čo je a nie je správne.

Ak rieku modelujeme podľa svojich predstáv, stáva sa umelou. Ak jej staviame prekážky do cesty, stáva sa problematickou. Ak deti modelujeme podľa svojich predstáv, stávajú sa neskôr umelými, ak zhadzujeme ich názory a emocionálne konanie tým, že nepomenujeme pocity, ktoré ho vyvolalo, stanú sa problematickými.

Impulzívne a hyperaktívne deti s týmto problém nemajú. Majú problém s našimi predstavami o tom, že správne je to umelé. Majú problém s naším neistým a vystrašeným ja, pretože žijeme v spoločnosti, v ktorej chceme byť prijímanými a pokiaľ sa určitý jav nestane celospoločensky prijatý, trpíme predsudkami a súdením okolia.

(zdroj: facebook: Práca s denníkom, doplnené a upravené, i.nd)