Nevravme deťom, že sú drzé

Nikdy by sme nemali deťom hovoriť, že sú drzé, ale skôr, že sa práve nesprávajú zdvorilo. Označiť dieťa "Si drzý!" je dosť manipulatívne, má to viesť k poníženiu, k zlomeniu dieťaťa.

Pre dieťa je navyše takáto informácia úplne bezcenná, pretože netuší, prečo sa dospelý hnevá a čo mu prekáža.
Snažme sa pochopiť motívy konania dieťaťa a s citom mu vysvetliť, čo nám prekáža. Buďme aj my k deťom otvorení tak, ako sú oni k nám.

Niekedy za drzosť považujeme to, keď dieťa má neškodný vlastný názor a naša vnútorná neistota ohľadom našej autority má potrebu dieťa zhodiť. Ak sme vnútorne neistí, bojíme sa sebavedomia dieťaťa. Dieťa je spontánne, ešte nemá vnútorné obmedzenia, vyjadrí emocionálne aj slovne to, čo prežíva. Jeho "drzosť" je v začiatkoch spontánnym a otvoreným konaním. Ak nebudeme vzťahovační a dáme mu najavo, že berieme jeho pocity a názory vážne, ak sme ochotní vnímať a potvrdzovať jeho pocity, komunikovať s ním a hľadať kompromisy, ukladáme u detí prvé tehly v podobe budúcej otvorenosti a čestnosti, keď budú dospelé. Otvorený a čestný človek sa nebojí, a preto ho nikdy nevytvoríme z vystrašeného dieťaťa, ale vždy len z otvoreného dieťaťa, ktoré sa nebojí komunikovať alebo oponovať.

Ubližujúca drzosť sa vyvíja vtedy, ak proti dieťaťu bojujeme zhadzovaním. Dieťa nám boj odzrkadlí.

(i.nd, doplnené o myšlienky z fb stránky Práca s denníkom)